Veselé príbehy zo života transvestitu
Byť odlišný často znamená utrpenie, no napriek tomu sa vo vašom živote môžu vyskytnúť milé a veselé situácie ktoré sa vám na dlho zaryjú do pamäte. Život transvestitu je zvyčajne pretkaný humornými príbehmi s tými najmenej pravdepodobnými a bizarnými zápletkami aké si len dokážete prestaviť. Sama nie som výnimkou o čom svedčia nasledovné príbehy.
Okradnutá v hlavnom meste
Ľudia z môjho rodného mesta mali vždy malomeštiacke reakcie na čokoľvek čo nebolo úplne štandardné. Samozrejme tým pádom nehrozili ani žiadne transgender friendly kluby. Riešením bolo vyraziť za zábavou do Bratislavy. Ako sa tam však nepozorovane dopraviť?
Prvá časť problému bola dostať sa nepozorovane z bytu do auta. Riešením bolo vyraziť z bytu v akomsi polostave premeny. Nalíčila som sa a obliekla do dámskeho (okrem sukne). Cez dámske oblečenie som si navliekla voľné mužské, zbalila si zbytok oblečenia a parochňu. Samozrejme očný makeup sa nedal skryť, tak som si nasadila tmavé slnečné okuliare.
Výsledok bol naozaj bizarný, veď posúďte: je 9 hodín večer a vychádzam z bytu so slnečnými okuliarmi po špičkách ako zved. Auto už bolo pripravené pred vchodom, rýchlo som nastúpila a vyrazila do Bratislavy. Vždy som totálne tŕpla aby ma nezastavila polícia.
Druhá časť problému bolo ako dokončiť premenu. Riešila som to zastavením niekoľko kilometrov pred Bratislavou. Podotýkam že vtedy sa prerábala D1, takže žiadne parkoviská, len odstavné pruhy. Zastavila som, prezliekla sa, nasadila parochňu, narúžovala pery a už upravená som vyrazila za zábavou. V Bratislave som zvyčajne zaparkovala blízko vybraného klubu. Ráno som vyrazila späť a celú premenu som si zopakovala opačným spôsobom.
Takto to prebehlo niekoľko krát až na jedno skoré ráno keď som sa po párty vracala späť k zaparkovanému autu. Bola som hladná a tak som si šla si kúpiť niečo pod zub do neďalekej večierky. Spravila som však chybu - kabelku som nechala v aute. Keď som sa vrátila, čakalo ma nemilé prekvapenie. Kabelka v aute už nebola. A tým pádom ani drahý fotoaparát, peniaze a doklady ktoré som v nej nechala. Zachvátil ma strach a v hlave sa mi zrazu začali vynárať tie najdebilnejšie otázky. Pôjdem vôbec teraz na políciu? Ak áno, ako ma identifikujú? A podobne. Úplne zbytočný chaos a strach, ale v tej chvíli.. Veď to poznáte..
Nejako som sa však spamätala a začala zdravo rozmýšľať. Zobrala som z auta mužské oblečenie, v neďalekej reštaurácii som sa na WC odlíčila a prezliekla. Po návrate k autu som zavolala na políciu alebo rovno šla na blízku policajnú stanicu, už sa presne nepamätám.
Na polícií spisovala môj prípad mladá, pekná policajtka. Vzhľadom na okolnosti mi bolo jasné že musím s pravdou von.
„Musím vám niečo povedať. Ak budete sledovať záznam z kamier na parkovisku, prosím nepátrajte po vysokej blondýne.“
„Prečo?“
„Lebo to som ja. Som transvestit a bol som si odložiť veci do auta.“
Už si nepamätám presne jej výraz ale určite jej tvárou prešla vlna neistoty a údivu. Vysvetlila som jej ako to bolo a potom sme dopísali zápisnicu. Na záver mi ešte porazila otázku.
„Celková škoda okrem toho fotoaparátu? Myslím v tej kabelke, okrem hotovosti ktorú ste uviedli,“ spýtala sa.
„Asi 5-7 tisíc.“
„Čože?!“
„Nuž mala som tam drahý parfém, značkovú kozmetiku a nejaké drahé štetce na líčenie,“ odpovedala som so sklopenými očami.
„Hm. Tak to je gól! Toľko nestojí všetka moja kozmetika a vy to máte v kabelke ktorú necháte v aute na prednom sedadle,“ sarkasticky poznamenala.
Jej vetu asi nereprodukujem presne ale bolo to niečo podobné. Perfektný klinec za “úspešnou” akciou.
Štyri transky v aute
Kedysi sme mali celkom fajn partiu, transvestiti, transexuáli a ich partnerky. Zvykli sme sa stretávať na pokec a jedna z takýchto akcií nás zaviedla do Ostravy. Ubytovali sme sa v hoteli a večer sme plánovali vyraziť za zábavou do vzdialeného klubu. Jedna z nás, Vlaďka navrhla že je zbytočné ísť viacerými autami, že nás zvezie. Mala myslím luxusné BMW alebo Audi a tak sa nikto nebránil. Tešili sme sa že sa zvezieme ako paničky. Stretli sme sa na recepcii a vyrazili sme za zábavou. Vlaďka, ja a ešte dve ďalšie trans-baby.
Samozrejme že sa stalo to čo sa nemalo stať - zastavila nás policajná hliadka. Boli to dvaja policajti a obaja pristúpili k autu.
„Dobrý večer. Vaše doklady prosím.“
Prvým šokom bolo keď sa z auta v ktorom boli šyri ženy (v tom prítmí nemali šancu vidieť dobre kto sme a kto nie sme) ozval pevný mužský hlas: „Dobrý večer.“
V tom momente som stŕpla lebo vo Vlaďkinom hlase bolo počuť nemalú dávku afektovanosti. Bolo o nej známe že je exhibicionistka a to znamenalo že toto neprebehne len tak hladko.
„Vole to je chlap?!“ zareval policajt.
Počas celého rozhovoru som neustále tŕpla čo sa stane. Sedela som vzadu a klopila zrak ale kútikom oka som jasne videla že Vlaďka na neho uprene hladí. Policajt sa zohol do okna a prezrel si nás všetky.
„Hele,“ zavolal na kolegu, „dyť vypadají lépe než tvá stará!“
To v nás samozrejme vyvolalo výbuch smiechu. Vlaďka však nemienila skončiť: „Prosím vás.. Víte kde je klub Fiesta?“
Policajt nevedel a spýtal sa kolegu. Chvíľu to spolu riešili, pozerali do máp, plietli sa a holky sa zjavne na nich zabávali.
„Ale víte co? Nemusíte se trápit, mi vlastně víme kde to je,“ uštipačne poznamenala Vlaďka. „Jsem ráda že jsem vás potkala.“
Policajt bol zdecimovaný ale pred našim odjazdom sa zmohol sa aspoň na: „To tedy z mé strany nemůžu říct.“
Ako som lepila taxík
Kedysi som bývala príšerne nenásytná ak sa jednalo o zábavu. Znamenalo to že som obehla niekoľko klubov a zriedka som končila skôr ako o 4-5 ráno. Samozrejme to znamenalo hektické presúvanie z klubu do klubu, vyvolávanie taxi službám (už ma viedli pod menom Betty 🙂 a niekdy tragikomické vysvetľovanie taxikárom že neidem z vystúpenia a že pre mňa je to v podstate niečo ako životný štýl.
Podobne to bolo i raz keď som sa sa vydala na fetish párty. Bola fajn ale skončila pre mňa príliš skoro. Podotýkam že som na sebe mala lakový kabát a krátke minišaty, kozačky na opätku a dlhé latexové rukavice. No proste zjav čo pobaví. Rozhodla som sa že si pôjdem zatancovať do vtedajšieho Valentína, kde som to poznala. Zavolala som si taxík a presunula sa tam.
Popíjala som, tancovala a zároveň som si sa snažila čo najmenej “vytŕčať” lebo môj extravagantný kostým vzbudzoval chvíľami až neželaný záujem. Čo čert nechcel, na oboch kozačkách sa mi uvoľnil opätok. Pre mňa samozrejme tragická vec - veď nemôžem ísť domov keď sú ešte len 2 hodiny! Navyše som si akurát kúpila fľašu šampanského, tak ma to štvalo ešte viac.
Zavolala som si taxík s úmyslom že sa vrátim domov. Taxík dorazil, nasadla som si dozadu a v hlave som si naštvane nadávala. Keď sme vyrazili, vynorila sa mi spásonosná myšlienka. Veď mám v kabelke sekundové lepidlo! Ako správna skautka som tam nosila hádam všetko.
Rýchlo som sa vyzula a vybrala opätky aby som na ne mohla naniesť lepidlo. No nedarilo sa mi to nejak.
Taxikár si zrejme všimol pohybu vzadu lebo sa uprene pozrel do zrkadla a spýtal sa: „Co to děláte?“
„Vypadli mi opätky lepím ich späť,“ slušne som odpovedala.
„Ale proč to děláte v mém taxíku? Je tu smrad,“ rezignovane poznamenal taxikár. „K tomu všetkému ještě v gumených rukavicích. To si tak akorát přilepíte ruce k botám nebo k autu.“
Vtedy som si uvedomila prečo mi to lepenie nejako neide - taxikár mal samozrejme pravdu. Navyše mi došlo lepidlo, ja som sa však nemienila vzdať.
„Prosím zabočte na túto pumpu,“ a vysvetlila som mu že si idem po ďalšie lepidlo a cigarety, lebo sa vraciam do klubu. Nech prosím počká, že mu to stojné zaplatím. Asi videl že nemá cenu diskutovať, tak mi vyhovel.
Na pumpe som k nemalému údivu obsluhy kúpila čo bolo treba. Vonku som si však uvedomila že by som si ten druhý opätok nemala lepiť v aute ale vonku. Tak som sa vyzula, dala si dolu rukavice a konečne som úspešne nalepila opätok späť.
Je asi zbytočné dodať že taxikár ma celý čas zdesene sledoval.
„Všetko je v poriadku,“ víťazoslávne som prehlásila, „Môžeme vyraziť späť!“
Ja ťa poznám!
Veľkou zhodou okolností je jeden môj sused z rodného mesta známym slovenským hercom. Jeho pravé meno neprezradím, budem ho nazývať Norbert. Keď sme boli deti zvykli sme mlátiť a naháňať sa po lese. Neskôr, už v študentských časoch sme zopárkrát popíjali v kluboch.
A teraz späť ku príbehu. Ako zvyčajne v sobotu som vyrazila za zábavou. Podobný scenár ako predošlý príbeh akurát že moje oblečenie bolo ešte viac extravagantné. Najprv som totiž navštívila latex fetish párty. Tomu zodpovedalo i moje oblečenie. Tesné latexové minišaty, latexové punčochy a rukavice, všetko čierne. Obojok na krku. Vysoké platformové sandále na 14 cm opätkoch. Nie zrovna oblečenie aké vidíte každý deň. Keďže latex párty skončila už okolo polnoci, tak som vyrazila ďalej za zábavou. Voľba opäť padla na Valentýn. Zavolala som si taxík a vyrazila.
Pred klubom bolo rušno, taxík zastavil a ja som pomaly začala vystupovať. Rýchlo sa to v tých opätkoch ani nedalo. Keď sa mi to konečne podarilo a vystúpila som z taxíku od údivu som takmer spadla na zem. Predo mnou stál s pohárom piva môj kamarát! Nebol opitý ale podľa jeho lesklých očí bolo jasné že sa ten večer už poriadne zabával. V tom momente som si povedala že ho troška otestujem.
„Ahoj Norbert! Vidím že sa zase dobre zabávaš!“
Prekvapene až s prepáčením priblble sa na mňa pozrel.
„Dobrý večer slečna, poznáme sa?“ rýchle sa spamätal.
„Ale áno a veľmi dobre.“
„To by o mne mohlo tvrdiť veľa ľudí, som herec,“ pohotovo zareagoval.
Bolo mi jasné že vôbec nevie kto som, nespoznal ma. Rozhodla som sa vyrukovať s identitou von. Zohla som sa k nemu a do ucha som mu zašepkala: „Ty ma nespoznávaš? To som predsa ja ..“
Prekvapenie a údiv na jeho tvári by sa dalo použiť v nejakom filme. Bolo vidno ako mu to v hlave zrazu zacvaklo a vyzeral ako grécky mysliteľ :). Videla som však že som ho celkom zmiatla a tak som len dodala: „Idem sa zabaviť do klubu, hádam sa ešte uvidíme, maj sa.“
A nechala som ho tam zmäteného.
Ráno som mu ešte pre istotu poslala SMS: „Ahoj Norbert, to čo sa ti stalo v noci nebolo delírium tremens. Bol som to fakt ja.“
Rodinka v garáži
Rozhodla som sa navštíviť Halloween párty v SaSaZu klube. Výber padol na ružové latexové šaty, čierne punčochy, čierne rukavice a vysoké platformové sandále. Keďže si myslím že fetish oblečenie na širokú verejnosť a do verejnej dopravy nepatrí (nechcem zbytočne provokovať), tak si zvyčajne zavolám taxík alebo idem vlastným autom. Rozhodla som sa že tentokrát pôjdem autom. Je to celkom pohodlné - auto mám zaparkované v garáži niekoľko poschodí pod bytom. Len sa zveziem výťahom dolu a auto mám hneď kúsok od výťahu. Ak idem von do prostredia ktoré nepoznám nosím z bezpečnostných dôvodov nosím pri sebe katanu. Nie je to Korehira katana, ale stačí na to aby odradila otravné alebo podnapité indivíduá.
Zviezla som sa dolu výťahom a otvorila dvere garáže. Keďže som nepočula nikoho, tak som vyrazila smerom k môjmu autu ktoré bolo asi 5 metrov predo mnou.
Prešla som zopár krokov a na moje prekvapenie som za sebou začula zvuky. Keď som sa otočila všimla som si že to je nejaká rodinka. Zrejme sa vracali z nákupu. Muž i žena úmorne vykladali tašky z kufru auta a malé dieťa okolo nich poskakovalo. Celé to trvalo asi tak dve-tri sekundy až si všimli i oni mňa.
Obaja prikrčený, ako kládli tašky na zem. Tašky stále v rukách. Oči vytreštené. Malé dieťa prestalo poskakovať a úplne zmrzlo, no bolo vidno že na mňa hľadí s neskrývaným záujmom.
Rýchlo som si uvedomila prečo asi. Nikto by nezostal chladný keď sa neďaleko od neho zjaví ženská v sexy oblečení. Kabelka v jednej ruke, katana v puzdre v druhej ruke.
Uvedomila že sa pravdepodobne cítia blbšie ako ja tak som radšej sadla do auta a vyrazila.
Doteraz rozmýšľam či sa malé dieťa neskôr večer nepýtalo svojich rodičov: „Mami, mami! A můžu být i ja jednou super hrdina jako paní kterou jsme viděli dnes v garáži?“
„Asi, áno Toníček.. Asi áno.. Ale musíš se učit na jedničky!“ znela by váhavá odpoveď rodičov.
Kroky za mnou
Ďalší príbeh sa stal tiež počas mojej cesty na fetish party. Akýkoľvek fetish kostým je magnetom na takéto situácie, predsa len vidieť niekoho v extravagantnom oblečení je impulzom k nevyspytateľným zvratom. Tentokrát som si to zamierila na menšiu latex fetish party na ktorú ma zviezli priatelia autom. V kratučkých latexových minišatoch, 10 cm opätkoch a výraznom líčení sa nikomu nechce viezť sa mestskou.
Keď sme dorazili na miesto ostatní vystúpili a zhromaždili si pri bráne. Samozrejme som bola posledná, hľadala som niečo v aute a tak mi nechali kľúče od auta. Veci boli rozhádzané v zadnej časti auta, no nemala som prehľad. Napadlo ma že bude lepšie vystúpiť a veci ktoré si beriem na párty si pripraviť na sedačku. Kvočala som na zadnej sedačke na kolenách a z otvorených dverí mi trčal len zadok a nohy vo vysokých platformových sandáloch. Postupne som si pripravila kabelku a malú tašku. Ešte zostávali katany, ktoré boli výnimočne súčasťou môjho kostýmu a nie na odstrašovanie. Musela som sa natiahnuť cez celé auto lebo boli na opačnom konci. Víťazoslávne som ich vzala do ruky. V tom som si uvedomila že počujem kroky. Kroky sa spomaľovali a zneli čoraz bližšie. Oprela som sa o sedačky, vyložila nohy na zem a vyrovnala sa. V každej ruke som držala jednu katanu. V tej chvíli som identifikovala zdroj krokov - bol to mladý muž stojaci zopár metrov predo mnou. V tej chvíli mal oči vytreštené ako hlbokomorská ryba. Zrazu sa jeho kroky zrýchlili až sa zmenili takmer na poklus keď míňal auto.
Ani sa mu nečudujem. Veď sa len vcíťte do jeho situácie - idete si neskoro večer domov. V diaľke sa zaleskne zadok v latexe trčiaci z auta, doplnený dlhými nohami v extrémne dlhých opätkoch. Postupne zvoľníte krok a začnete si vychutnávať pohľad. Možno sa vám v hlave rozvinie divoká sexuálna fantázia. Neznáma sa zrazu vynorí z auta a pred sebou máte dva metre vysokú osobu, kompletne celú oblečenú v latexe s veľmi extravagantnými keltskými ornamentmi cez tvár. V každej ruke drží katanu.. No nezačali by ste utekať?
Apropó: fotka z tej párty. Už chápete?
Záver
Dúfam že vás moje príbehy dobre zabavili. Ak sa i vám stalo tiež niečo humorné, budem rada ak sa o príbeh podelíte. Napíšte ho prosím ako komentár pod článkom.
2 odpovede na Veselé príbehy zo života transvestitu